Zamyslenia – SRDCE AKO DAR v Michalovciach – 15. roč. súťažnej prehliadky
kategória: Vlastná tvorba 1.miesto
ZAMYSLENIE… LEN TAK… U ZUBÁRA
Priznám sa, že návštevy u zubára nie sú mojím koníčkom… ale pravdou je, že som si zlomila zub… a že bolo treba ísť k zubárovi…
Po dlhom čakaní v čakárni som sa presunula do ambulancie lekára… keď som ho oboznámila so situáciou, v ktorej som sa ocitla, chcel, aby som otvorila ústa… to chce málokto… potom oboznámil s nastávajúcou situáciou zubár mňa… vraj zubu, vedľa toho zlomeného, tiež končí pobyt v mojich ústach… a ešte aj niekoľkým ďalším, lebo sa pod nimi vytvorilo čosi, čo sa mi môže dostať do krvi a spôsobiť problémy so srdcom… So srdcom? Mne? A ja som si doteraz naivne myslela, že problémy so srdcom mi spôsobila neopätovaná láska… a on vraj, že zuby… sediac v kresle s dôverou som otvorila ústa … potom sa to stalo… zubárovi sa podarilo zlomiť mi zub vedľa toho, ktorý sa zlomil mne… no po chvíli sa rozhodol dokázať, že vie vytrhnúť zub aj bez zlomenia… dokázal… a tak sa ďalší zub rozlúčil so mnou… s doširoka otvorenými očami (aj ústami) som sa pozerala na lekára, ktorý s údivom hľadel do mojich úst a pýtal sa, prečo sa zo mňa valí toľko krvi… ale vraj sa to dá zastaviť šitím… ledva mi mysľou prebehla otázka, ako som sa dostala od zubára ku krajčírovi, keď sa ma spýtal, či mi je zle, keď som zbledla… svoj cit k zladeniu farieb prejavil, keď do ihly navliekol bielu niť… potom šil a šil… keby len šil, on priam vyšíval… žiadne 2-3 stehy a dosť, ale poriadna výšivka… no aj tak si myslím, že výšivka na mojom kroji je krajšia ako bola tá v ústach… a najmä nebolí… teda, tá na kroji… no čo už… a vraj – o týždeň sa uvidíme… ak dožijem, pomyslela som si…
Cestou domov som sa zamyslela nad tým, dokedy budem môcť rozprávať len písomne… náladu mi zlepšilo slniečko, nuž som išla pracovať do záhrady… práca vraj šľachtí… možno bude zo mňa šľachtičná… kto vie…
Za ten týždeň, čo uplynul od mojej predošlej návštevy u zubára, sa mi ďasno pod „výšivkou“ pekne zahojilo a tak som vošla do ambulancie celkom dobre naladená… obliekla som sa zeleno-šedo, čo ladilo s oblečením lekára… a pri odchode z ambulancie aj s farbou mojej tváre…
Posadila som sa do kresla… pán doktor mi nasľuboval také veci, že po ich vypočutí mi oči vyliezali z jamôk… vyzeralo to, že začnem chodiť aj k očnej… nožnicami mi prestrihol nite z minulo-týždňovej „výšivky“, povyberal ich a vyhodil… potom sa ma spýtal, či budeme pokračovať… poručeno Pánubohu, pomyslela som si a súhlasila som… po krátkej chvíli sa v rukách zubára objavili kliešte… na čele mi vyrazil pot… aj na päte… a tuším aj na rôznych miestach medzi nimi… ale mláčka po mne na kresle nezostala… otvorila som ústa… zase, čo už… pán doktor sa ma pokúsil utešiť slovami, že snáď sa dnes nezlomí žiaden zub… a veru… nezlomil sa… pri vyplachovaní úst som si však všimla, že napriek snahe stať sa šľachtičnou, moja usilovná práca v záhrade ma nevyšľachtila natoľko, aby som mala modrú krv… v umývadle sa totiž objavila opäť krv červená… zubár sa súcitne na mňa pozrel a povedal, že to zašije, aby sa krvácanie zastavilo… protestovala som rukami-nohami… pochopil… čudoval sa síce, že nechcem ďalšiu „výšivku“, ale ušetrila som ho úlohy krajčíra… aj ja som ušetrila… a za ušetrené peniaze si dám vyšiť peknú vreckovku ku kroju, ktorá mi zostane natrvalo… na rozdiel od tej zubárskej „výšivky“…
Doma som si do rany nakvapkala levanduľový olej a potom som sa nasvietila biolampou… keď nie som šľachtičná, budem aspoň pani osvietená :)
—————————————————————————————————————————
Príbehy všedných dní Nitriansky hlas č.24 – rok1977
ROZLÚČKA S TEBOU
Sedela som v kresle a pozorovala tmu ako sa sýti svetlom umierajúceho dňa. Smútok v mojich očiach vytváral lesklé jazierka…
Možno to boli slzy…
Už chvíľu stojíš vo dverách a mlčíš. Prekvapene hľadím na Teba a zmocňuje sa ma nesmierna radosť. Predsa si sa prišiel rozlúčiť. V duchu sa pýtam, či ma ľúbiš. Nemou odpoveďou je páliaci dotyk našich rúk. Nikto z nás doteraz nepreriekol ani slovo, len naše prsty si šepkajú… Srdcia nám divo tlčú na počesť nášho stretnutia. Je nám spolu nádherne, iba mlčíme a odpúšťame si. Opájame sa nevinnosťou našich túžob – byť spolu. Viem, musíme sa rozlúčiť. Pozri, už neplačem. Nežne si ma objal a bozkal nekonečne dlhým bozkom.
Zrazu som Ťa zatúžila vidieť… Pomaly otváram oči… a vidím samotu, ktorá sa mi vysmieva a noc skrývajúcu krutú pravdu. Kŕčovito som zovrela operadlo kresla. Zase to bol len sen. Krásny, ale neskutočný. Vieš, ako bolí samota? Videl si umierať nádej? Cítil si nehu lásky? Zdalo sa Ti niekedy, že máš v očiach rosu?
Možno to boli slzy…
Zvuky klavíra sa snažia prehlušiť ticho, ktoré ma obklopilo. Moje prsty, túžiace po Tvojich, poslušne stláčajú klávesy. Hlavou mi víri množstvo otázok. Čo je to vlastne život? Chvíľočka šťastia a dni čakania naň? A patria k nemu aj slzy? A čo sú slzy? Bodky za kúskom života? Za niečím, čo nemá pokračovanie? Alebo je to daň za sny a za všetko, po čom som túžila? Bojím sa, že neprídeš. Bolí ma rozlúčka s Tebou a ani neviem, či sa so mnou rozlúčiš.
Zvuky klavíra stíchli. Na klávesy padajú kvapky môjho žiaľu…
Možno sú to len slzy…