www.elenn-okienko.sk

Kôpky snov – 16.08.2013 – Vy a trapasy

Vy a trapasy…

Ja a trapasy…
O tom by sa dalo písať… no o niektorých svojich trapasoch radšej pomlčím… to sa hanbím aj sama pred sebou… ale niečo prezradiť môžem…

Pred piatimi rokmi som zorganizovala v Kúpeľoch Nimnica stretnutie niekoľkých rodín z Klubu Vaška Neckářa… vybavila som pobyt s procedúrami… ku koncu týždňa sme zistili, že niektoré procedúry máme opakovane a iné nám chýbajú… aby sme vyskúšali toho čo najviac, dohodli sme sa vymieňať si medzi sebou Kúpeľné preukazy… nuž ja som požičala svoj preukaz kamarátke, ktorá si chcela vyskúšať vaňový uhličitý kúpeľ… mne táto procedúra v Evinom rúchu až tak nezapasovala a rada som sa jej zriekla… kamarátka na pokyn sestričky vošla do kabínky, vyzliekla sa a vošla do miestnosti s vaňou očakávajúc bublinkovú vodu vo vani… pri pohľade na vaňu ju čakalo prekvapenie… vo vani ležérne ležal pán… v Adamovom rúchu… a užíval si slasti kúpeľa netušiac, že príde k nemu víla oblečená len v náušniciach… kamarátka sa bleskovo otočila a vzápätí vytvorila rekord v rýchlosti obliekania hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov… pán vo vani si pretrel oči a nevedel, či to bol len sen alebo skutočnosť… neskôr vysvitlo, že kamarátka si pomýlila číslo kabínky a ten pán si zabudol svoju kabínku zamknúť… a že obaja boli z našej klubáckej skupiny… len sa nespoznali, keďže sa v takomto „oblečení“ bežne nevídali… a ako sa to týkalo mňa?  na preukaze bolo moje meno…

Tento rok som si v Nimnici vyrobila vlastný trapas… okrem procedúr, pravidelného stravovania, tanečných zábav, izbových párty s našou skupinou, fotografovania a pod. som aj pracovala… podarilo sa mi dohodnúť nahrávky do mojich relácií v Slobodnom vysielači… pri jednej z nich som upokojovala pani Majku, ktorá mala veľkú trému, že sa nemusí báť… lebo nahrávka sa dá upraviť pri strihaní záznamu… a potom to prišlo… úvodný pozdrav som povedala takým spôsobom, že skomoleniny môjho priezviska sa s mojím vlastným slovným výtvorom nedali vôbec porovnať… pani Majka vyvalila oči od údivu nad mojou „cudzou“ rečou a jej tréma bola preč… za to ja som mala pocit, že sa mi zauzlil nielen jazyk, ale každá bunka môjho tela…

Do tretice ešte jedna príhoda… keď som chodila do autoškoly… pri cvičnej jazde sme sa dostali do slepej uličky… na jej konci mi tréner pokojným hlasom povedal: „otočte sa“… pri pohľade na úzku cestu, na ktorej sme stáli, som sa nevinne opýtala: „sama alebo nebodaj aj s autom?“…tréner skoro odpadol… a ja tiež… lebo naozaj som mala otočiť auto a v ňom nás dvoch…

A už len záverečný pozdrav… majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie… :)

Elenn

 

 

Leave a reply

TOPlist