Kategória: ZAMYSLENIE… Len tak o… (Okienko snov)

 

Zamyslenie 18

Len tak… o jeseni života

 

K tomuto Zamysleniu ma inšpiroval citát z internetu…

V posledných rokoch mnou stále akosi častejšie „mával“ pohľad do výkladu na vystavené parte. Kedysi dávno býval na nich uvedený vek odchádzajúcich vzdialený tomu môjmu. Postupne sú tie rozdiely stále menšie, dokonca čoraz častejšie je to nielen o rovesníkoch, ale aj o tých mladších.

Hovorí sa, že vek je len číslo. Pri pohľade na dátum narodenia v mojom Občianskom preukaze sa síce nerozplačem, ani nad ním nevzdychám, no radšej sa tam nepozerám. Veď prečo. Stačí mi pozrieť sa ráno do zrkadla. Pozerám sa na svoj obraz a rozmýšľam… Sú tie vrásky znakom staroby, starostí alebo smiechu? Mám si kúpiť účinnejší krém proti nim? Pohľad na vlasy vyvoláva otázku, či je na nich len odraz svetla alebo tie strieborné odlesky patria naozaj mojim vlasom. Šediny sú vraj znakom múdrosti. Malo by sa ma dotknúť, že ich nemám veľa? A tie, čo mám, treba zakrývať farbou? Prečo? Veď všetci starneme… Je to spravodlivosť, ktorá sa týka nás všetkých bez rozdielu.

Otázky týkajúce sa môjho veku mi neboli príjemné… No, veď viete – žena… Väčšinou som dala svoj vek hádať. Odpovede sa točili okolo koncového dvojčísla roku môjho narodenia, čo ma nielen pobavilo, ale aj potešilo, pretože ten rozdiel je veľký, zhruba 15 rokov. Možno je to tým, že ak sa venujeme tomu, čo nás baví, starneme pomalšie… teda výzorom. Možno, keď ľúbime, láska nám bráni starnúť. A možno mi chceli iba zalichotiť. No a čo… dôležité je, ako sa cítim ja. A ako sa cítim? Niekedy úplne mlado, chce sa mi spievať a tancovať… svet okolo je krásny a úžasný. Priznám sa, že občas prídu chvíle, keď mi je smutno… veľmi smutno… túžim po objatí… len tak… Vtedy si uvedomím, že sa v mojom živote „zjesenieva“. Nebránim sa slzám. Veď aj jesenná príroda býva pokropená kvapkami dažďa, patrí to k nej. Niekedy moje slzy vyplavujú bolesť z tela, či duše. Ale radšej mám tie kvapôčky, ktoré mi tečú po lícach od smiechu.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo je staroba? Vrásky? Šediny? Samota? Strata ilúzií o živote? Ťažká chôdza? Choroby? Bolesti? Strácajúca sa sila a pamäť? A treba sa báť starnutia? Skrývať vrásky, šediny a „starecké“ fliačiky na rukách? Každý z nás to vidí a cíti inak… Som už stará? Záleží na veku? Snažím sa prežívať jeseň svojho života s radosťou a v kútiku srdca mám nádej, že mi bude dopriate vychutnať si aj „zimu“ môjho života…

Ten citát z internetu, ktorý som spomínala na začiatku, znie: „Nebudem sa už sťažovať, že starnem. Niektorí ľudia, žiaľ, túto šancu nedostali.“

Súhlasím… stačí sa pozrieť do výkladu na parte…

 

Nuž, majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie… a nebojme sa jesene života…

Elenn

 

15.09.2019

 

Zvukovú nahrávku zatiaľ nemám urobenú… pridám ju sem neskôr…

…………………………………………………………………………………………………

 

Zamyslenie 17

Len tak… o životných obdobiach

 

Môj život sa podobá ročným obdobiam, ktoré sa striedajú, či to chceme alebo nie… zbytočne si obľúbime len jedno obdobie, postupne sa vystriedajú všetky… aj v mojom živote sa deje všeličo…

Tráva, kvety a listy na stromoch na jeseň zvädnú a uschnú podobne ako môj smútok a spomienky, ktoré boleli… padajúce listy kývajú na rozlúčku… čo bolo, to bolo… kvapky dažďa všetko pokropia… aj lejak, či prietrž mračien sú fajn… aspoň ušetrím svoje slzy… použijem ich, keď sa budem smiať…
Viete, aký je rozdiel medzi slzami smútku a bolesti v porovnaní so slzami smiechu? Na pohľad možno žiadny… možno… ale tie prvé zmenšujú naše trápenie a tie druhé nám rozjasňujú deň… od istého času sa mi častejšie v očiach lesknú slzy smiechu… no občas
si aj poplačem, keď mi je smutno…
Jesenným usychaním sa smútok a bolesť scvrknú a začnú sa strácať… sú stále menšie a menšie…

Prichádza zima… pod snehovou perinou sa všetko rozpustí a stratí… aj v mojej mysli je pekne bielučko… to, čo bolelo, je preč…
a verím, že nenávratne…
Suchá tráva a listy sú hnojivom pre pôdu a prekonaná bolesť je lekciou od života, z ktorej sa mám poučiť… niekedy som sa poučila hneď, inokedy nie… preto niektoré situácie a údery prichádzali do môjho života opakovane… no konečne som to pochopila… ten druhý reaguje len tak, ako mu to dovolím… ak si vážim seba, tak si ma vážia aj iní… ak je ku mne niekto zlý a ubližuje mi, je to jeho obraz a už sa kvôli tomu netrápim… viem už, že to nie je o mne, ale o tom druhom…
A viem, že do života si priťahujeme to, na čo myslíme… prečo si teda nepriťahovať radšej to krásne a úžasné, veď takého je okolo nás veľmi veľa… len to treba vedieť uvidieť…

Pre jar je charakteristické prebúdzanie sa do nového života… tráva sa rozzelená, kvety začínajú kvitnúť, listy na kríkoch a stromoch vykúkajú z rozvíjajúcich sa púčikov…
V mojom živote sa tiež akoby rozzelená a rozkvitne… moje oči umyté slzami zrazu vidia všetko inak… nehanbím sa, že náplasťou na bolesť v mojom srdci bývajú niekedy slzy… je to vlastne dôkaz, že nie som bez citu…
Na jar sa život okolo nás, a aj v nás, rozžiari pestrými farbami… inými ako na jeseň… takými sviežimi… mením sa z kukly na motýľa… cítim sa ako motýľ lietajúci vo výškach a maznajúci sa s vetrom, ktorý ma poháňa do ďalších krásnych a úspešných dní… teším sa, že ešte stále žijem a ďakujem za každý nový deň a za všetkých, ktorí vstupujú do môjho života bez ohľadu na to, ako dlho sa v ňom zdržia… snažím sa chápať, že niekto zostane dlhšie a iný len chvíľu… a že to vôbec nezávisí od môjho priania…

Je známe, že jesenné a jarné búrky prečistia ovzdušie… a búrky v mojom živote, tie zas dávajú nový smer mojim myšlienkam…
Farby jesene sa postupne stratia v chlade zimy, ktorá sa premení najprv na vôňu jari a neskôr na teplo leta… teplo je nielen vonku, ale aj v mojom srdci a duši… svet je predsa krásny a život je taký úúúžasný… Vnímate to tiež tak?
Usmievam sa a teším sa z množstva stretnutí a zážitkov… užívam si každú-každučkú chvíľu… pomyselne objímam celý svet a svet objíma mňa… potom príde tá vytúžená chvíľa, keď sa stúlim v náručí svojej lásky… naše pery šepkajú Ľúbim ťa… veľmi ťa milujem… spečatíme to nežným bozkom… a držiac sa za ruky odídeme tam, kde kvitne láska… naša Láska… nenapodobiteľná, nežná, nádherná… krásna ako sen a skutočná, nielen letná… taká navždy… a horúca ako leto…

Ľúbim, zaslúžim si lásku a som milovaná… ďakujem za tie šťastné chvíle a podobné šťastie prajem aj všetkým ostatným… verte, ak úprimne túžime po láske, láska si nás nájde… naozaj… nájde si nás, ak ju vieme nielen prijímať, ale aj dávať… a keď ľúbime
len tak bez podmienok…

Nuž, ľúbme… tešme sa aj z maličkostí… robme to, čo nás napĺňa radosťou… užívajme si život teraz a tu… nikto z nás veru nevie, kedy nám naša „sviečka dohorí“… a keď príde po mňa Anjel smrti, nech moju poslednú myšlienku vyjadria slová:
Žila som nádherný život… ďakujem zaň… a rada sa sem vrátim zas…

 

Na záver moje obvyklé prianie:
Majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie…

Elenn

 

18.09.2017, 19.09.2017

 

 

Dnes sa mi rozpráva celkom dobre už po 2 hodinách… napriek tomu, čo sa stalo… a dole je aj foto…

 

Zamyslenie 16

Len tak… opäť u zubára…

 

Po dnešku to vyzerá, že mám novú záľubu – návštevy u zubára…

Minule mi pán doktor nasľuboval také veci, že po ich vypočutí mi oči vyliezali z jamôk… vyzeralo to, že začnem chodiť aj k očnej… no dnes mi stačila návšteva u zubára… za ten týždeň, čo uplynul od minulej návštevy, sa mi ďasno pod „výšivkou“ pekne zahojilo a tak som vošla do ambulancie celkom dobre naladená… obliekla som sa zeleno-šedo… ladilo to s oblečením lekára… a pri odchode z ambulancie aj s farbou mojej tváre…

Keď som sa usadila do kresla, zubár mi nožnicami prestrihol nite z minulotýždňovej „výšivky“ a povyberal ich von… normálne ich vyhodil… no teda… veď som za ne zaplatila… potom sa ma spýtal, či budeme pokračovať… poručeno Pánubohu, pomyslela som si a súhlasila som… potom som absolvovala sériu pichnutí s anestézou… po krátkej chvíli sa v rukách zubára objavili kliešte… na čele mi vyrazil pot… a tuším aj na päte… a iste aj na rôznych miestach medzi nimi, ale mláčka po mne na kresle nezostala… otvorila som ústa… zase, čo už… pán doktor sa ma pokúsil utešiť slovami, že snáď sa dnes nezlomí žiaden zub… a veru… nezlomil sa ani jeden z ďalších dvoch, ktoré opustili môj zubný porast v dolnej čeľusti… takže mám novú dvojdierku… niekto má starosti aj s jednou dierkou a ja som si dala dobrovoľne urobiť hneď dve… pri vyplachovaní úst som si všimla, že napriek minulotýždňovému nábehu stať sa šľachtičnou, moja usilovná práca v záhrade (po prvej sérii zmenšovania počtu mojich zubov), ma nevyšľachtila natoľko, aby som mala modrú krv… v umývadle sa totiž objavila opäť krv červená… ale v hojnom množstve… pán doktor sa usmial, chcela som mu opätovať úsmev… patrí sa, nie? … ale pery som mala stŕpnuté, takže z toho bola iba akási grimasa… vypľúvala som ďalej… pán doktor sa na mňa súcitne pozrel a povedal, že to zašije, aby sa krvácanie zastavilo… protestovala som rukami-nohami, dosť neúspešne som sa pokúsila aj slovne… no pochopil… čudoval sa síce, že nechcem ďalšiu „výšivku“, ale dnes som ho ušetrila úlohy krajčíra… a aj ja som ušetrila… platila som len za anestézu a za tie peniaze, čo som ušetrila za šitie, si dám vyšiť tri vreckovky ku kroju… a tie mi zostanú natrvalo… na rozdiel od zubárskych „výšiviek“… a vlastne aj niekoľkých mojich zubov…

Riešim dilemu, ktoré pomenovanie je správnejšie – migrácia alebo emigrácia mojich zubov… migrácia je zmena miesta trvalého pobytu za hranice určitej územnej jednotky a emigrácia je trvalé vysťahovanie sa na územie cudzieho štátu… zamyslite sa so mnou… niekoľko mojich zubov zmenilo trvalé miesto v mojich ústach, čiže natrvalo sa vysťahovalo za hranice môjho tela, pričom kôš na odpadky iste možno považovať za cudzie územie…

Dnešný dátum si zapíšem do kalendára ako významný deň… dobrovoľne som si dala vytrhnúť ďalšie dva zuby… a ešte niečo sa udialo… ach jaj… pre spomienku ma sestrička vyfotila v zubárskom kresle… pán doktor stál vedľa mňa, hlavou krútil nad mojím nápadom, ale trval na tom, že tampón vykúkajúci z mojich úst musím mať zaseknutý medzi zubami aj pri našom spoločnom fotografovaní… ešte dobre, že na fotke nevidno aj to, ako som sa celá chvela… pripadala som si tak akosi  huspeninoidne…

Doma som si znovu do rany nakvapkala levanduľový olej… kým mi dvojdierka prestane fungovať ako fontánka vypúšťajúca krv, rozhodla som sa zamyslieť nad dnešným dopoludním a svoje postrehy zapísať… urobím aj foto-upútavku ako dôkazový materiál… potom sa budem nasvecovať biolampou… keď nie som šľachtičná, budem aspoň pani osvietená…

 

Nuž… majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie… nech nás neopúšťajú ani zuby a ani skutoční priatelia…:)

Lúči sa s vami

Elenn

 

stalo sa, foto, napísané, zverejnené, nahrávka  –  streda 27.04.2016

Predchádzajúca časť:  Zamyslenie 15  –   Len tak o mojej „výšivke“

 

 

Ja už zase rozprávam… po necelom dni mlčania… aha:

 

Zamyslenie 15

Len tak… o mojej „výšivke“…

 

Neoplatí sa otvoriť si ústa… ja som ich otvorila pred jedným mužom a čo sa stalo, to sa hneď dozviete…

Iste nikoho nepoteší, keď sa mu zlomí zub… potom totiž nezostáva nič iné, len ísť k zubárovi… a ako to môže dopadnúť, to veru nevymyslíte… to treba zažiť… priznám sa, že návštevy u zubára rozhodne nie sú mojím koníčkom… a po dnešku sa na tom veru nič nezmenilo… ale pravdou je, že som si zlomila zub… a že bolo treba ísť k zubárovi… a že až dnes som našla v sebe dosť síl, aby som sa na to odhodlala…

Po dlhom čakaní v čakárni som sa presunula do ambulancie zubára… keď som oboznámila lekára so situáciou, v ktorej som sa ocitla, chcel, aby som otvorila ústa… to chce málokto… nuž, otvorila som… potom oboznámil s nastávajúcou situáciou zubár mňa… vraj zubu, vedľa toho zlomeného, tiež končí pobyt v mojich ústach… no teda… a ešte aj niekoľkým ďalším, lebo sa pod nimi vytvorilo čosi, čo sa mi môže dostať do krvi a spôsobiť problémy so srdcom… so srdcom?… a ja som si doteraz naivne myslela, že problémy so srdcom mi spôsobila neopätovaná láska… a on vraj, že zuby… čo už… no nepotešil ma… ale s dôverou som otvorila ústa znovu… už sediac v kresle… zubárovi sa podarilo zlomiť mi zub vedľa toho, ktorý sa zlomil mne… so zanietením sa však pustil do vyberania koreňov a čistenia zväčšujúcej sa dierky… tej, čo vytvoril on v mojom ďasne… keďže ma predtým poriadne ponapichoval zo všetkých strán, bolesť som necítila… po chvíli sa rozhodol dokázať mi, že vie vytrhnúť zub aj bez zlomenia… dokázal… a tak sa ďalší zub rozlúčil so mnou… a ja som sa v duchu rozlúčila na nejaký čas… teda dočasne… s nahrávaním relácií pre Slobodný vysielač, ba aj pre moje Okienko snov… s doširoka otvorenými očami (aj ústami) som sa pozrela na lekára… s údivom hľadel do mojich úst a spýtal sa, prečo sa zo mňa valí toľko krvi… ale vraj sa to dá zastaviť šitím… ledva mi mysľou prebehla otázka, ako som sa dostala od zubára ku krajčírovi, keď sa ma spýtal, či mi je zle, keď som zmenila farbu v tvári… najprv si asi myslel, že je to odraz môjho bieleho pulóvra… ale nebol… svoj cit k zladeniu farieb prejavil, keď do ihly navliekol bielu niť… potom šil a šil… keby len šil, on priam vyšíval… žiadne 2-3 stehy a dosť, ale poriadna výšivka… ale aj tak som toho názoru, že výšivka na mojom kroji je krajšia ako tá, čo mi povyšíval v ústach… a najmä nebolí… teda, tá na kroji… keď skončil s vyšívaním, mala som pocit, že som sa od strachu spotila úplne všade na celom tele… potom mi do úst zasunul akýsi tampón a kázal mi spojiť zvyšné zuby, zavrieť ústa a zostať tak pol hodinu… zrejme chcel zabrániť môjmu slovnému vyjadreniu sa k tomu, čo sa udialo… s vykrivenými ústami od injekcií by som toho nenarozprávala veľa ani bez tampónu… a vraj – o týždeň sa uvidíme… ak dožijem, pomyslela som si… sestrička sa na mňa súcitne pozrela, podala mi zdravotný preukaz a kartičku s dátumom mojej ďalšej návštevy a nenápadne zašepkala 29 €… tuším sa mi aj farba do líc vrátila… zaplatila som a odkráčala domov… cestou som sa zamyslela nad tým, dokedy budem môcť rozprávať len písomne…

Doma som nestíhala vypľúvať krv… takmer stále som jej mala plné ústa… do rany som si nakvapkala levanduľový olej a nasvecovala som sa Bio-lampou… a vypľúvala som krv… po necelých dvoch hodinách sa mi zdvihol žalúdok a vyvrátila som množstvo zrazenej krvi… a začala sa ohlasovať moja „výšivka“ v ústach… bolelo to, tak som sa radšej sústredila na počúvanie premiéry mojej relácie ŽIVOT NA CESTE ZA SNOM č.9… po jej skončení som si uvedomila, že krvácanie sa zastavilo, ale bolesť pretrvávala… vonku svietilo slniečko, nuž som vzala nožnice na strihanie konárikov a išla som do záhrady pokračovať v strihaní hrozna… práca vraj šľachtí… možno bude zo mňa šľachtičná… kto vie…

 

Moje prianie na záver – majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie… a najmä bezzubárovo…:)
Lúči sa s vami

Elenn

 

napísané – streda 20.04.2016
zverejnené – štvrtok 21.04.2016
nahrávka – štvrtok 21.04.2016

Pokračovanie:  Zamyslenie 16   –   Len tak… opäť u zubára

 

Zamyslenie 14

Len tak… o tom, keď sa darí…

 

Určite to poznáte… keď sa darí, tak sa darí… a viete, ako sa darilo mne?

Bol príjemný nedeľný februárový neskorý večer… rozhodla som sa urobiť si večernú siestu v hudobnom kútiku v obývačke…
je tam klavír, cimbal, akordeón, klávesy, ozembuch, malá gitara…

Začalo to tým, že som chcela mať len také intímne osvetlenie… iba malou nočnou lampou… lampa bola položená na koberci…
zakopla som o ňu… zhasla, lebo sa pretrhlo vlákno vo vnútri žiarovky… pri výmene žiarovky som odskrutkovala aj celú dolnú časť
lampy… nuž som ju vrátila späť… a opäť som skrutkovala… nechytilo, tak som pritlačila… zrazu sa z lampy zaiskrilo, vlákno žiarovky sa rozžiarilo, vzápätí sa pripieklo na jej sklo a v celom dome zhaslo svetlo… vyrazilo poistky… nahodila som ich svietiac si mobilom…

Potom sa prišiel pozrieť do obývačky syn Vašík, čo tam vyvádzam… aby ma potešil, urobil zo mňa modelku a fotografoval ma s našimi hudobnými nástrojmi… sú to pekné zábery… hudobné nástroje na nich vyzerajú naozaj dobre…

Na druhý deň ráno som vyprevadila syna na cestu do BA a počas počúvania relácie Kôpky snov som vyrábala upútavku na svoju reláciu… potom som chcela pripraviť samotnú reláciu, do ktorej som potrebovala nahrať pár vstupov… ale „ouha“… zistila som, že mi odchádza hlas… ktovie kam a najmä prečo, keď som ho potrebovala použiť…  nahrávanie sa teda nekonalo, „mutovala“ som jedna radosť…

„Rozprávať síce nemôžem, ale jesť by som mohla,“ pomyslela som si… rozhodla som sa popražiť si na masle pár zemiačikov…
kým sa pražili, nakrájala som si cibuľu… cibuľa je zdravá, však? S chuťou som zjedla zemiaky a zistila som, že som na cibuľu úplne zabudla… čo už…

Chcelo by to zapiť… teplé pivo s medom je dobré, keď bolí hrdlo… mohlo by mi pomôcť vrátiť hlas… priniesla som zo špajze pivo
v plechovke… začala som ho otvárať… odtrhlo sa „pútko“… vrchnák som prerazila nožom, aby som si mohla pivo naliať… dala som ho zohrievať a na chvíľu som odbehla… kým som sa vrátila, časť piva vykypela…

Naozaj platí, keď sa darí, tak sa darí… išla som vybrať poštu zo schránky… pri otváraní dvierok sa vytiahol držiačik… keď som ho dávala naspäť, praskol…

Potom som si sadla k počítaču a začala som písať toto Zamyslenie… po napísaní som ho dala Uložiť… uložilo sa tak dobre, že som ho našla až teraz… po viac ako polroku… doplnila som záver a snáď sa mi podarí vložiť ho tam, kam patrí… do môjho Okienka snov…

 

Nuž, majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie…:)
Lúči sa s vami

Elenn

 

23.02.2015, 27.09.2015

 

 

Pre OKIENKO SNOV… s piesňou Vaška Neckářa Dolej zbytek vína 

Text tohto Zamyslenia spestruje pieseň Kdyby sis oči vyplakala z repertoáru Karla Gotta, ale v podaní Vaška Neckářa

 

Zamyslenie 13

Len tak… o priznaní…          2.verzia

 

Dnešné Zamyslenie má poradové číslo 13… trinástka si zaslúži niečo výnimočné…  napríklad… moje verejné priznanie sa
k niečomu dosť osobnému… podľa mňa… práve piatok trinásteho je na to najvhodnejší čas…

Iste to poznáte… raz sme hore… vtedy nám je šeja-hoj… potom zase dole… tam už je to skôr Bože môj…
Ale aspoň sa pohojdáme… no nie?

Kdyby sis oči vyplakala
A jako moře byl tvůj žal                     
Nikomu tím nepomůžeš                                  
Život půjde dál

Plač nikomu nepomôže? Ani mne? Prečo teda plačem?
Som predsa osmičkový Lev a teda silná…  nuž som prestala plakať a rozhodla som sa žiť inak…

Na slzy vždycky je moc brzy
A jenom slaboch by jich dbal
Planým nářkem málo zmůžeš
Život půjde dál

Keď mi Vašek potvrdil, že život pôjde ďalej aj bez plaču… zamyslela som sa nad sebou…  a rozhodla som sa zmeniť… 
Poznámku, že už bolo na čase, som počula…

Takže,  rozhodla som sa zmeniť… na začiatok som však potrebovala akúsi barličku… niečo na povzbudenie… ako by som to povedala… skúste ma pochopiť… naozaj to bolo pre mňa ťažké… naznačím to takto:  Pijú já (na klavíri)… nezapchávajte si uši…
spievať nebudem… stačí, že som zahrala na klavíri…

Pieseň  Piju já, piju já  iste poznáte, však? No, neprepila som nič… ale piť som začala… čo už… najprv som sa musela nútiť vypiť
hneď ráno za pohár… za pohárik vraj nestačí… a aby som naozaj prišla na iné myšlienky, zvykala som si piť častejšie a častejšie… niekoľkokrát denne… fľašu som mala stále pri sebe a po čase som už ani pohár nepotrebovala…

Čím viac som pila, tým menej som plakala… niekto by možno povedal „pijanka“… „Pi, Janka?“… nevolám sa Janka a k pitiu ma
nebolo treba ponúkať ani slovami „Pi, Elenka“… bola som veľkou konkurenciou dúhe… v očiach sa mi začal objavovať zvláštny
lesk… neboli to už slzy… iba ak slzy smiechu a radosti… začala som totiž žiť nový život… síce s fľašou po boku… no našla som
zmysel života…

Nevěř, že zrada nepřebolí
Ten zázrak už se stokrát stal
Ať se trápíš pro cokoli
Život půjde dál

Čo tam po zrade, keď život ide ďalej… no nie?

Vrátim sa radšej k pôvodnej téme o pití… verte mi… pitie má na moje telo priaznivé účinky… odplavuje bolesť a choroby…
so zlepšeným zdravím sa zlepšila aj moja nálada… dokonca som počula, že som omladla… vraj vôbec nevyzerám na svojich
120 rokov, ale iba na 105… lichotník jeden…

Aj zrak sa mi vyjasnil… veru… všeličo už vidím inak… aj chápem inak… čo už…

Ak vám niekto bude tvrdiť, že pitie je zlé… neverte mu… pravdou je, že to správne pitie je naozaj liečivé… a pite veľa…
Aj teraz si nalejme a pripime si spolu na skutočné priateľstvo… napriek všetkému, ešte stále verím, že také existuje…
A vy?

Že som ešte neprezradila nápoj, ktorý ma prebral k životu? Naozaj to chcete vedieť?
Tak dobre… odpoveď je…  s p i n o v a n á    v o d a…  na zdravie!

 

Poznámka:   Spinovanie čistej vody sa nazýva jednoduchá ozdravná technika…  vyskúšajte a presvedčte sa sami…

 

Piesňou Piju já…  dodatkom – pite aj vy…  a prianím –  majme sa všetci stále lepšie, lepšie a lepšie…
sa s vami lúči

Elenn